Do dnešného dna niekolko európskych krajín prijalo represívne zákony, ktoré cinia revizionizmus holokaustu trestným cinom. Samozrejme, tieto zákony, ktoré hrubo porušujú princípy slobody prejavu a slobodného historického výskumu, odhalujú slabost oficiálnej verzie holokaustu: Ak sa revizionisti mýlili, bolo by dostatocne postacujúce verejne vyvrátit ich tvrdenie, napr. v televíznych debatách. Ale takéto debaty nie sú v tzv. slobodnom svete povolené. Jediná televízna debata medzi revizionistom a anti-revizionistom sa odohrala v apríli 1979, ked profesor Robert Faurisson diskutoval s nemeckým špecialistom na holokaust, profesorom Wolfgangom Schefflerom v švajciarskej TV na kanáli, vysielanom v talianskom jazyku. Prieskum ukázal, že väcšina divákov cítila, že Faurisson vyhral. Od roku 1979 bola revizionistická pozícia velmi posilnená, vdaka úsiliu revizionistických výskumníkov, zatialco prívrženci oficiálneho tvrdenia o holokauste neuskutocnili žiaden pokrok. Je preto lahko pochopitelné, že tvorcovia verejnej mienky Západnej spolocnosti sa trasú pred samotnou ideou otvorenej debaty o holokauste - mimo faktu, že žiaden z ortodoxných historikov dnes nemá odvahu debatovat s kompetentným revizionistom na verejnosti.

Anti-revizionistická represia je krutá predovšetkým v Nemecku, kde prežitie celého politického systému závisí od jeho schopnosti udržat lož o holokauste nažive. Stovky nemeckých revizionistov boli odsúdené k vysokým pokutám a na pobyt vo väzení. Väcšina z nich bola súdená podla paragrafu 130 Trestného zákona ("Nabádanie k rasovej nenávisti"). V októbri 1992 generál Otto Ernst Remer, jeden z najviac vyznamenaných vojakov 2. svetovej vojny, bol v Schweinfurte odsúdený na 22 mesiacov väzenia nepodmienecne za "popieranie holokaustu". (Remer, vážne chorý clovek, vtedy vo veku 82 rokov, bol priatelmi privezený do Španielska. Zomrel vo svojom španielskom exile 4. októbra 1997). V apríli 1995 bol bývalý predseda NPD Guenther Deckert, ucitel anglictiny a francúzštiny, odsúdený na 2 roky väzenia za preklad technického prejavu amerického experta na plynové komory Freda Leuchtera. Zatialco bol vo väzení, Deckert dostal dalšie tri roky za podobné trestné ciny. V júni 1995 chemik Germar Rudolf, ktorý napísal vedeckú správu o údajných osviencimských plynových komorách, bol odsúdený na 14 mesiacov za mrežami. Odišiel do exilu. V máji 1996 vydavatel Wigbert Grabert bol pokutovaný sumou 30 tisíc nemeckých mariek za publikovanie vedeckej revizionistickej antológie Grundlagen zur Zeitgeschichte ("Základ súcasnej histórie", Grabert Verlag, Tuebingen 1994). Ešte pred zákazom tejto knihy boli nemeckí obciania odsudzovaní až na 6 mesiacov za zlocin objednania viac ako jednej kópie knihy. Taktiež v máji 1996 historik Udo Walendy, ktorý publikoval revizionistický štvrtrocník Historische Tatsachen, bol odsúdený na 14 mesiacov väzenia pre "trivializovanie holokaustu". Walendy, chronicky chorý sedemdesiatnik, neskôr dostal dalších 22 mesiacov väzenia za "co nenapísal". Pre tých, ktorí nie sú oboznámení s týmto prípadom: historik a politológ Udo Walendy nebol súdený za to, co napísal, ale za to, co nenapísal. Sudca Knöner:

"Nezaoberáme sa tým, co ste tu napísali, to nie je úloha tohto súdu, ale tým, co ste nenapísali!" (citované Westfalen-Blatt, May 8, 1997).

Zatialco píšem tieto riadky, Walendy, ktorí je dnes najprominentnejším politickým väznom represívneho nemeckého režimu, je stále za mrežami. Dalším politickým väznom je polnohospodársky inžinier Erhard Kempner, ktorý strávil vo väzení roky za "popretie holokaustu". V žiadnom z týchto odporných procesov nestrávil súd ani sekundu posudzovaním argumentov obvinených.

V Rakúsku revizionista teoreticky riskuje 20 rokov väzenia, pretože rakúske právo prirovnáva revizionizmus s pokusom obnovit národno-socialistickú vládu. Vo Francúzsku, kde sú revizionisti predovšetkým pocetní a aktívni, sa uskutocnilo okolo stovky procesov, ale s jednou výnimkou (Alain Guionnet), nebol žiaden revizionista poslaný do väzenia, kedže sa francúzsky súd obycajne uspokojí s vysokými pokutami (ktoré odsúdení musia zaplatit židovským organizáciám). Vo Švajciarsku bolo od zavedenia "anti-rasistického zákona" v rok 1995 odsúdených 9 revizionistov (Arthur Vogt, Andreas Studer, Ernst Indlekofer, Aldo Ferraglia, Dr. Max Wahl, Rene-Louis Berclaz, Gaston-Armand Amaudruz, Gerhard Foerster and myself) k pokutám a/alebo na pobyt vo väzení. V Belgicku existuje anti-revizionistický zákon niekolko rokov, ale nikdy nebol aplikovaný, dokonca ani proti velmi aktívnemu editorovi Siegfriedovi Verbekemu, ktorý posiela revizionistický materiál do skoro každej európskej krajiny. V Španielsku bol historik a vydavatel Pedro Varela, ktorý je nielen revizionista, ale taktiež nekompromisný anti-sionista, v novembri 1998 odsúdený na nie menej než 5 rokov väzenia, ale rozsudok bol neskôr vyšším súdom zrušený. V Polsku, kde bol anti-revizionistický zákon prijatý v roku 1999, bol v októbri 1999 súdený univerzitný profesor Dariusz Ratajczak, pretože publikoval booklet, v ktorom objektívne sumarizoval revizionistické argumenty a uviedol, že šest miliónov je nadsadeným císlom. Ratajczak bol oslobodený, ale prišiel o prácu ešte pred procesom. - Mimochodom, booklet bol nazvaný Tematy niebezpeczne (Nebezpecné témy". Ked som Ratajczaka navštívil v auguste tohto roku, s úsmevom mi povedal, že teraz vie, že existuje iba jedna nebezpecná téma....

Crtou anti-revizionistickej represie je to, že obvineným nie je nidy umožnené dokázat platnost svojich argumentov. Revizionista, ktorý sa na súde pridržiava svojich názorov obycajne celí obzvlášt krutému trestu kvôli svojej "neochote olutovat svoj cin".

Na badenskom procese proti Foersterovi a mne, môj advokát Dr. Oswald povolal dvoch svedkov, profesora Faurissona a rakúskeho inžiniera Wolfganga Froehlicha, ktorí mali svedcit, že revizionisti majú platné argumenty voci tvrdeniam o plynových komorách. Faurissonovi nebolo umožnené svedcit. Froehlich, špecialista na kontrolu pesticídov, však ucinil vyhlásenie. Vyhlásil, že plynovanie, opisované bývalými osviencimskými väznami, bolo technicky nemožné. Jeho vyhlásenie znelo:

"Insekticíd Zyklon B pozostáva z kyseliny kyanovodíkovej, absorbovanej v substancii granulového nosica. Kyselina kyanovodíková je produkovaná prostedníctvom kontaktu so vzduchom. Bod varu kyseliny kyanovodíkovej je 25,7 stupnov. Cím vyššia teplota, tým rýchlejšie vyparovanie. Dezinfekcné komory, v ktorých bol Zyklon B v národno-socialistických táboroch a inde používaný, boli zohriate na teplotu 30 stupnov alebo viac, takže kyselina kyanovodíková sa z granúl rýchlo vyparovala. Na druhej strane, v napoly podzemných márniciach krematórií v Auschwitz - Birkenau, kde podla ocitých svedkov sa uskutocnovali masové vraždenia s použitím Zyklonu B, prevládala ovela nižšia teplota. Aj keby niekto predpokladal, že miestnosti boli oteplené telami hypotetických obyvatelov, teplota by nemala presiahnut 15 stupnov i v letnej sezóne. Kyseline kyanovodíkovej by preto trvalo mnoho hodín, kým by sa uvolnila z granúl. Podla tvrdení ocitých svedkov zomierali obete velmi rýchlo. Ocití svedkovia hovoria o casových periódach od "bezprostredne" po dobu 15 minút. Aby ste zabili obyvatelov plynových komôr v takom krátkom case, Nemci by museli použit absurdne vysoké dávky Zyklonu B, predpokladám tak 40-50 kg na jednu plynovaciu procedúru. Clenovia špeciálneho komanda, ktorí, podla ocitých svedkov, boli zodpovední za odstránenie tiel z komory, by naraz skolabovali, aj keby mali plynové masky. Nadmerne velké množstvá kyseliny kyanovodíkovej by prúdili vzduchom skrz otvorené dvere, kontaminujúc celý tábor."

Ked sa inžinier dostal k tomuto bodu,prerušil ho verejný žalobca Dominik Aufdenblatten, konajúc ako šialenec, a hrozil mu obvinením za rasovú diskrimináciu!

Na Amaudruzovom procese v Lausanne súd odmietol vypocut dvoch svedkov, predvolaných obhajobou (Faurisson a francúzsky právnik Eric Delcroix). V Nemecku bol Dr. Ludwig Bock, advokát uväzneného revizionistu Guenthera Deckerta, pokutovaný sumou 10 tisíc DM, pretože žiadal nezávislý expertný posudok o technickej možnosti údajných plynových komôr! Obhajoba je teda prakticky paralyzovaná, a advokát, príliš vážne obhajujúci svojho klienta vie, že sám riskuje obvinenie a trest.

Je pozoruhodným faktom, že pevnost sionizmu - USA - nemá žiadny anti-revizionistický zákon, kedže by to predstavovalo porušenie prvého dodatku US ústavy, ktorý garantuje slobodu prejavu. Institute for Historical Review (IHR) so sídlom v Kalifornii môže publikovat knihy a organizovat revizionistické konferencie bez strachu z legálnych represií. To neznamená, že americkí revizionisti sú bezpecní pred nepríjemnými prekvapeniami: v júli 1984 teroristi, snažiaci sa umlcat hlas amerického revizionizmu znicili ústredie IHR. Ale tento skutok paralyzoval aktivity IHR len docasne.