a) Vražedné metódy

Pocnúc koncom roku 1941, židovské organizácie v spojeneckých a neutrálnych krajinách zaplavili svet nekonecnou potopou hrôzostrašných príbehov o vyhladzovaní Židov v ciastiach Európy, kontrolovanej Nemcami. Cítajúc tieto tvrdenia, všímame si, že sa nezhodujú s dnešným tvrdením o holokauste. Podla toho novšieho, Židia boli vraždení dieselovými splodinami výfukov v štyroch "cisto vyhladzovacích táboroch" Belzec, Treblinka, Sobibor a Chelmno, zatialco Židia v Osviencime a Majdanku boli vraždení s insekticídom Zyklon-B (v Majdanku Nemci taktiež údajne používali ako vraždiacu zbran oxid uholný). Ale tvrdenia, podávané židovskými organizáciami pocas vojny boli úplne odlišné. Ako sme už videli, Elie Wiesel vo svojej knihe, publikovanej v roku 1958, tvrdil, že Nemci svoje obete upalovali zaživa. Wiesel ochotne prevzal hororové tvrdenie, drahé židovským vojnovým štvácom. Dalšou vražednou metódou, casto spomínanou v židovskej vojnovej propagande, bolo vraždenie elektrickým prúdom. Dr. Stefan Szende, švédsky Žid madarského pôvodu, napríklad opisoval údajné masové vraždenie v Belzeku nasledovne:

"Továren smrti predstavovala oblast s priemerom približne sedem kilometrov. (...) Vlaky, naplnené Židmi vchádzali do podzemných miestností popravcej továrne. (...) Nahí Židia boli privádzaní do gigantických hál. Naraz mohlo tieto haly naplnit niekolko tisíc ludí. Podlaha bola kovová a pohyblivá. Podlahy týchto hál, so svojimi tisíckami Židov, sa potopili do vodných nádrží, nachádzajúcich sa pod nimi - ale len tak, že ludia na kovovej platni neboli celkom pod vodou. Ked všetci Židia boli vo vode, zaviedol sa do vody elektrický prúd. O pár chvíl boli všetci Židia, tisíce naraz, mrtvi. Potom bola platna vydvihnutá z vody. Na nej ležali mrtvoly zavraždených obetí. Další šok elektrickým prúdom a kovová platna sa stala kremacnou pecou, do biela rozpálenou, dokial neboli všetky telá spálené na prach. (...) Každý jednotlivý vlak priviezol tri až pät tisíc, niekedy viac, Židov. Boli dni, kedy linky do Belzeku dodali dvadsat alebo viac vlakov. Moderná technológia triumfovala v nacistickom systéme. Problém, ako vyhladit milióny ludí bol vyriešený." (Stefan Szende, Der letzte Jude aus Polen, Europa Verlag, Zurich-New York 1945, p. 290 ff.).

14. decembra 1945, pocas Norimberského procesu - kde vítazi, ktorí sami spáchali pocetné zlociny proti ludskosti, pokrytecky súdili porazených - polskí predstavitelia poskytli správu o Treblinke, ktorá opisovala údajné masové vraždenie v tomto tábore nasledujúcim spôsobom:

"Všetky obete sa museli vyzliect zo šiat a topánok, ktoré boli potom pozbierané, potom všetky obete, najprv ženy a deti, boli nahnané do komôr smrti. (...) Po naplnení kapacity boli komory hermeticky uzavreté a dnu pustená para. Za pár minút bolo po všetkom. (...) Zo získaných správ sa môže predpokladat, že v Treblinke bolo vyhladených niekolko sto tisíc Židov." (Nuremberg document PS-3311, preklad nemeckej version).

K upalovaniu zaživa, elektrickému napätiu a pare, "ocití svedkovia" opisovali dalšie pocetné vražedné metódy: zadusenie vypumpovaním vzduchu z komory, utopenie, otrava krvi, pochovanie zaživa, masové strielanie. (Vid moja kniha Holocaust or Hoax? The arguments, chapter five.) Všetky tieto tvrdenia padli do zabudnutia. Ostal iba plyn.

b) Ktoré tábory mali plynové komory?

V súcasnosti väcšina historikov holokaustu tvrdí, že len "vyhladzovacie tábory", ktoré sa všetky nachádzajú v Polsku, mali plynové komory (niektorí historici sa pridržiavajú názoru, že plynovania v malom rozsahu so zopár tisícami obetí sa uskutocnili taktiež v rakúskom Mauthausene a polskom Stutthofe, ale pápež holokaustu Raul Hilberg sa nezmienuje o plynovaní v žiadnom z týchto táborov vo svojej štandardnej práci). Podla bezprostrednej povojnovej verzie však bola plynová komora pre vyhladzovanie Židov v skoro každom tábore. Britský žalobca Sir Stanley Hartcross pocas záverecnej fázy Norimberského procesu tvrdil, že Nemci uskutocnili vraždu "ako nejakú masovú produkciu v plynových komorách a peciach Osviencimu, Dachau, Treblinke, Buchenwaldu, Mauthausenu, Majdanku a Oranienburgu" (Nuremberg volume IMT XIX p. 483, preklad nemeckej verzie). Dnes žiaden sám seba rešpektujúci historik netvrdí, že existovali plynové komory v Dachau, Buchenwalde a Oranienburgu, alebo že Nemci vraždili v peciach (každý súhlasí s faktom, že krematóriá slúžili na spopolnenie mrtvych tiel, nie živých ludí). V januári 1946 ceský lekár Dr. Franz Bláha, ktorý bol internovaný v Dachau a tu vykonával svoju profesiu, svedciac pod prísahou na Norimberskom procese, vyhlásil, že osobne skúmal mrtvoly splynovaných väznov (Nuremberg volume IMT V p. 198, nemecká verzia). Mnoho "ocitých svedkov" potvrdilo existenciu plynových komôr v Buchenwalde, Dachau, Bergen-Belsene a dalších západných táboroch. No v roku 1960 vedúci nemecký historik holokaustu Martin Broszat kategoricky uviedol, že v koncentracných táboroch "Starej Ríše" (to jest, v Nemecku v hraniciach z roku 1939) neboli uskutocnené žiadne plynovania, a že plynovania sa uskutocnovali vo "vyhladzovacích táboroch", ktoré boli v Polsku (Die Zeit, 19. augusta 1960). Broszat teda anuloval a vyhlásil za neplatné všetky správy ocitých svedkov o plynovaniach v západných táboroch. Preco by mali byt svedectvá ocitých svedkov o plynovaní v Osviencime, Belzeku a Treblinke ovela hodnovernejšie než tie o plynovaní v Buchenwalde, Bergen-Belsene a Dachau? Od Rassinierovej doby revizionisti kladú túto jednoduchú a zrejmú otázku. Nikdy na nu nedostali odpoved.

c) Príbeh o židovskom mydle

Poburujúcim prípadom židovskej propagandy o krutostiach bolo predovšetkým tvrdenie, že Nemci používali tuk zavraždených Židov na výrobu mydla. Mnoho ludí tomu dodnes verí, kedže médiá toto tvrdenie desatrocia prihrievali. Židovský "lovec nacistov" a arciklamár Simon Wiesenthal napísal v rakúskych novinách Der Neue Weg (Nr. 15/16, 1946):

"Pocas posledných marcových týždnov (1946) rumunská tlac oznámila nezvycajnú správu: V amlom rumunskom mestecku Folticeni bolo na židovskom cintoríne s celou ceremóniou a plnými pohrebnými obradmi pochovaných 20 debien mydla. Mydlo bolo nedávno nájdené v bývalom nemeckom armádnom sklade. Na debnách boli iniciálky RIF, 'rein jüdisches Fett'" (cistý židovský tuk).

Len ako fakt, "RIF" neznamená "rein jüdisches Fett" (cistý židovský tuk", ale "Reichsstelle füer industrielle Fettversorgung", t. j. "Štátny úrad pre poskytovanie priemyselného tuku." V roku 1990 izraelský špecialista Shmuel Krakowski pripustil, že židovské mydlo bolo mýtom (Daily Telegraph, 25 April 1990). Krakowski však mal drzost zvalit vinu za lož na Nemcov, ktorí podla neho vymysleli toto tvrdenie, aby zastrašili svojich židovských väznov!

d) Pocet obetí koncentracných táborov

Na Norimberskom procese Sovieti tvrdili, že v Osviencime zomrelo nie menej ako 4 milióny ludí. (Nuremberg document URSS-008). Po dobu 45 rokov sa polské úrady pridržiavali tejto absurdnej cifry, ale v roku 1990 neochotne pripustili, že bolo vysoko nadhodnotené, dnes tvrdiac, že skutocný pocet je 1,5 milióna. (Aby sme boli poctiví, mali by sme poznamenat, že západní židovskí historici holokaustu nikdy neakceptovali štvormiliónový nezmysel: vo svojej štandardnej práci The Destruction of the European Jews, Holmes and Meier, New York 1985, p. 895, Raul Hilberg podáva pocet židovských a nežidovských osviencimských obetí vo výške 1,25 milióna). V roku 1993 Francúz Jean-Claude Pressac, ktorého médiá s entuziazmom vychvalovali ako cloveka, ktorý konecne vyvrátit revizionistov, znížil pocet osviencimských mrtvych na 775 tisíc (Les crematoires d'Auschwitz, CNRS, Paris 1993). V následnej nemeckej verzii tejto knihy Pressac dalej redukoval tento pocet na 630 tisíc (Die Krematorien von Auschwitz, Piper Verlag, Munich 1994). V skutocnosti zomrelo v Osviencime zomrelo okolo 150 tisíc väznov, približne polovica z nich Židov, z rôznych prícin (choroby, hlad, vycerpanie, staroba, poprava zastrelením alebo obesením etc.) Toto tvrdenie bude demonštrované talianskym historikom Carlom Mattognom v knihe, ktorá sa objaví v roku 2001, výlucne na základe nemeckých dokumentov z vojnového obdobia. Pokial ide o Majdanek, Poliaci a Sovieti po oslobodení tohto tábora v lete 1944 tvrdili, že tam zahynulo 1,7 milióna ludí. Už v roku 1948 bol tento pocet zredukovaný na 360 tisíc a na zaciatku 90. rokov bol dalej redukovaný na 235 tisíc. Skutocný pocet je okolo 42 500 (Juergen Graf and Carlo Mattogno, KL Majdanek. Eine historische und technische Studie, Castle Hill Publisher, Hastings 1998).

Obrovská redukcia poctu mrtvych v jednotlivých táboroch významne neovplyvnila posvätný pocet šiestich (alebo piatich-šiestich) miliónov obetí holokaustu. Tento pocet zostáva pevný ako pyramídy. Takže, ak máte v košíku šest jablk, môžete zjest jedno, dve ci dokonca tri z nich, stále ostane šest jablk! To je matematika holokaustu.