8

Židovská politika národno-socialistickej vlády vo svetle dokumentov

 

NSDAP Adolfa Hitlera, ktorá sa dostala k moci v januári 1933, bola anti-židovská. Národní socialisti považovali židovský lud za element dekadencie a deštrukcie a úderník medzinárodného komunizmu (nielenže bol Marx a väcšina komunistických teoretikov Židia, ale bolševická revolúcia v Rusku bola z velkej casti vedená Židmi). Od roku 1933 Hitlerova vláda prijala pocetné zákony, obmedzujúce práva nemeckých Židov, preto mnohí z nich odišli do exilu. Aby urýchlili židovskú emigráciu, národní socialisti úzko kooperovali so sionistickými skupinami, ktoré chceli, aby Židia odišli do Palestíny. Táto národno-socialisticko-sionistická kooperácia bola vo velkom zdokumentovaná americkým židovským autorom Edwinom Blackom v diele The Transfer Agreement (New York/London 1994) a nie je nikým spochybnovaná. Pred rokom 1941 väcšina nemeckých a rakúskych Židov emigrovala (aj ked iba pár z nich skutocne odišlo do Palestíny), ale velké množstvá Židov sídlili v krajinách, ktoré Nemci dobyli v prvej, úspešnej fáze vojny. Do roku 1941 nemecká vláda rátala s implementáciou Madagaskarského plánu, ktorý predpokladal premiestnenie európskeho Židovstva na Madagaskar a vytvorenie židovského štátu na tomto ostrove, ale kedže moriam vládli Briti, tento plán nemohol byt uskutocnený.

Masové deportácie do koncentracných táborov zacali v roku 1941. Nemci zúfalo potrebovali pracovnú silu, kedže väcšina ich schopných mužov bojovala na fronte. Ba co viac, Židia boli pokladaní za bezpecnostné riziko. Nešlo o planý poplach, pretože židovský historik Arno Lustiger, bývalý clen hnutia odporu a prežijúci niekolko táborov, sa pyšne vystatoval, že vo Francúzsku Židia reprezentovali 15 % celého aktívneho odporu, pricom Židia predstavovali iba 0,6 % francúzskej populácie (Der Spiegel, 7/1993)

V niektorých koncentracných táboroch, predovšetkým v Osviencime a Majdanku, bola miera úmrtnosti vysoká. Zatialco mnoho úmrtí bolo zaprícinených nedostatkom jedla, zlým odevom a hrubým zaobchádzaním, a zatialco existovali popravy zastrelením a obesením, choroby, predovšetkým suchý plúcny týfus, ktorý prenášali vši, boli hlavnou prícinou enormne vysokej úmrtnosti. Najúcinnejšou zbranou proti všiam bol insekticíd Zyklon-B, ale dostupné množstvá neboli nikdy postacujúce. Namiesto zabíjania ludí, Zyklon-B bol používaný na ich záchranu, a ako správne uvádza Robert Faurisson, ak by Nemci mali viac Zyklonu-B, zomrelo by menej väznov (Historici holokaustu nepopierajú, že Zyklon-B bol insekticíd, používaný na odstránenie vší a dalšieho hmyzu, ale tvrdia, že mal dvojitú funkciu, slúžiaci taktiež ako vražedná zbran na zabíjanie Židov v Osviencime a Majdanku). V Osviencime, najväcšom tábore, epidémia týfu dosiahla svoj vrchol medzi 7. a 11. septembrom 1942 s denným priemerom 375 úmrtí. V januári 1943 klesla priemerná miera úmrtnosti na 107 mrtvych denne, ale v marci opät vzrástla na 298 (Jean-Claude Pressac, Les crematoires d'Auschwitz, p. 145).

28. decembra 1942 napísal inšpektor koncentracných táborov Richard Glücks v obežníku všetkým velitelom táborov:

"Hlavní doktori táborov musia použit všetky dostupné prostriedky v ich možnostiach na dosiahnutie masívnej redukcie poctu úmrtí v každom tábore. (...) Viac ako kedy predtým musia doktori zaistit, aby boli väzni adekvátne vyživovaní, a spolu s táborovou administratívou musia podat potrebné návrhy na zlepšenie. (...) Reichsführer SS [Heinrich Himmler] nariadil redukciu miery úmrtnosti za každú cenu." (Nuremberg document NO-1523).

Ako výsledok tohto rozkazu sa znížila miera úmrtnosti o takmer 80 % do augusta 1943 (Nuremberg document PS-1469). - 26. októbra 1943 Oswald Pohl, šéf hlavného úradu ekonomickej administratívy SS, uviedol v obežníku velitelom všetkých 19 koncentracných táborov:

"V skorších rokoch, ked bol dôraz na prevýchovu, nezáležalo na tom, ci uväznený vykonával nejakú užitocnú prácu alebo nie. Ale teraz je práca väznov dôležitá, a všetky snahy táborových velitelov, orientácia administratívnych služieb a doktorov musia slúžit zámeru udrtaž väznov pri dobrom zdraví a schopných práce. Nie zo sentimentálnych dôvodov, ale pretože ich potrebujeme ich rukami a nohami, takže aby nemecký lud mohol zvítazit, musíme sa postarat o zdravie väznov." (Archiwum Muzeum Stutthof, 1-1b-8, p. 53.)

Takéto dokumenty bezpochyby dokazujú, že namiesto zámeru vyhladit svojich väznov, Nemci ich chceli udrtaž nažive, pretože boli potrební ako pracovná sila (ako uvidíme neskôr, to neznamená, že tí, ktorí boli docasne alebo celkom neschopní pracovat, boli zavraždení).

Niekolko nemeckých dokumentov odkazuje na "Aussiedlung" (evakuáciu) alebo "Umsiedlung" (preloženie) Židov na východ. 21. augusta 1942 Martin Luther, úradník na ministerstve zahranicných vecí, napísal v memorande o židovskej politike Ríše:

"Princípom nemeckej židovskej politiky po prevzatí moci (národnými socialistami) bolo propagovat židovskú emigráciu všetkými spôsobmi. (...) Súcasná vojna dáva Nemecku možnost a taktiež povinnost vyriešit židovskú otázku v Európe. (...) Evakuácia Židov z Nemecka zacala na báze zmienenej direktívy Vodcu (Hitlerov rozkaz na evakuáciu Židov). Bolo logické zahrnút bezprostredne židovských obcanov krajín, ktoré taktiež zaviedli protižidovské opatrenia. (...) Ale pocet Židov, deportovaných touto cestou na Východ nepostacoval na uspokojenie tamojšej potreby pracovných síl." (Nuremberg document NG-2586.)

Po desatrocia ortodoxní historici, ktorí nie sú schopní vyprodukovat ani jeden dokument, dokazujúci nemeckú politiku vyhladzovania, povinne tvrdili, že "relokácia" a "evakuácia" boli kódovými oznaceniami pre "vyhladzovanie" a niektorí z nich opakujú tento nezmysel až dodnes. Vyjadrenie Endlösung der Judenfrage ("Konecné riešenie židovskej otázky") sa taktiež interpretuje ako kamuflážny pojem pre vyhladzovanie, aj ked niekolko dokumentov jasne uvádza, že toto "konecné riešenie" znamenalo evakuáciu alebo emigráciu všetkých Židov z nemeckej sféry vplyvu. No v roku 1993 Jean-Claude Pressac, ktorý verí v tvrdenia o plynových komorách, uviedol v Les Crematoires d'Auschwitz, že kódový jazyk je mýtus, a v roku 1996 anti-revizionistický francúzsky historik Jacques Baynac úprimne pripustil, že nejestvuje žiaden vedecký dôkaz pre existenciu plynových komôr (Le Nouveau Quotidien, Lausanne/Switzerland, 2 and 3 September, 1996).

Na zaciatku devätdesiatych rokov Rusi vydali osviencimské Sterbebücher (záznamy o úmrtiach). V týchto dokumentoch táborová administratíva podrobne zaznamenala 66 tisíc prípadov úmrtí, ktoré nastali v Osviencime od polovice roku 1941 do konca roku 1943. Každá strana obsahovala meno, dátum a miesto narodenia, národnost, náboženskú príslušnost, ako aj dátum a prícinu smrti zosnulého väzna (Kedže tieto záznamy majú vela medzier, a kedže chýbajú záznamy z roku 1944, dokumentácia je takto nekompletná). Exterminacionisti sú týmito záznamami velmi znepokojení , kedže nie sú schopní vysvetlit, preco Nemci, ktorí v Osviencime údajne splynovali do jedného milióna Židov bez toho, aby ich registrovali, sa tak dôkladne starali o zaznamenanie každej príciny prirodzenej smrti v tábore.

V roku 1995 sme s Carlom Mattognom navštívili ruské archívy, kde sa nachádza 88 tisíc strán dokumentov, pochádzajúcich z osviencimskej Zentralbauleitung (centrálna správa budov). Tieto dokumenty boli sprístupnené výskumníkom pociatkom 90. rokv. Zentralbauleitung bola zodpovedná za stavbu osviencimských krematórií, ktoré, podla tvrdenia o holokauste, obsahovali plynové komory (faktom je, že tieto "plynové komory" boli obycajnými márnicami, kde boli pred kremáciou uchovávané telá zosnulých väznov). Ako sa dalo predpokladat, nenašli sme žiadne dokumenty, podporujúce plynové komory a tvrdenie o vyhladzovaní, pretože ak by existovali, Sovieti by ich triumfálne prezentovali už v roku 1945, aby dokázali beštialitu nemeckého národno-socialistického režimu.

Nielenže dokumenty táborovej administratívy nepotvrdzujú tvrdenie o vyhladzovaní Židov, priamo jej protirecia. Napríklad záznamy, uchovávané osviencimským múzeom ukazujú, že 15 706 prevažne židovských väznov bolo v období od júla 1942 do júna 1944 lekársky ošetrených v Monowitz, bocnom tábore Osviencimu. 766 z nich zomrelo, zvyšní boli z nemocnice prepustení (Panstwowe Muzeum w Oswiecimiu, Syg. D AuI-III-5/1, 5/2 5/3). Ako tento fakt zapadá do politiky vyhladzovania? Mýtus, že neschopní pracovat boli vraždení, je taktiež vyvrátený dokumentami. Jeden príklad by mal postacit ako dôkaz. Ked sme robili výskum v Moskve v apríli a máji 2000, našli sme s Mattognom nemeckú správu, napísanú štyrmi židovskými doktormi (Lebovits, Bloch, Reich a Weil), ktorí pracovali v táborovej nemocnici, pod dozorom Rusov zaciatkom roku 1945, tesne po oslobodení osviencimského tábora. Správa obsahuje mená viac ako tisíc takmer výlucne židovských pacientov, ktorých Nemci nechali v tábore pred jeho evakuáciou. Medzi nimi bolo 97 chlapcov a 83 dievcat vo veku od 1 po 15 rokov. (Gosudarstvenny Archiv Rossiskoi Federatsii, Moscow, document 7021-108-23). Tí boli deportovaní do Osviencimu spolu so svojimi rodicmi, aby sa predišlo rozdelovaniu rodín. Ak by bolo tvrdenie o holokauste pravdivé, všetci z nich by boli dávno pred rokom 1945 zavraždení, kedže boli neschopní pracovat.

 


HOME