9

Vedecké skúmania

a) Úvod

Každý, kto je oboznámený s normálnymi pravidlami súdneho postupu vie, že fyzické dôkazy sú vysoko nadradené výpovediam ocitých svedkov, pretože ocitý svedok môže klamat alebo sa v dobrej viere mýlit. Z tohto dôvodu je na každom nepolitickom procese s vraždou nariadená pitva mrtvoly, ako aj správa expertov, týkajúca sa vražednej zbrane. Ak vyjadrenia ocitých svedkov protirecia výsledkom súdnoznaleckých testov, tieto testy sú potom presvedcujúce.

Co je platné v hocakom prípade vraždy, musí rovnako platit v ovela väcšej miere, ked ide o stovky tisíc, ak nie milóny obetí. Ale po 2. svetovej vojne obvinovaci Nemecka nikdy nevykonali súdnoznalecké skúmanie údajných plynových komôr, nevyvinuli žiadne seriózne úsilie na zistenie, ci osviencimské krematória mohli pohltit štyri milióny ludí, o ktorých sa tvrdilo, že v osviencimskom tábore zomreli. (Toto císlo, ktoré bolo neskôr postupne historikmi holokaustu redukované, uviedli Sovieti na Norimberskom tribunáli, cf. Nuremberg document URSS-008.)

Iba v dvoch prípadoch obvinovatelia Nemecka ucinili polovicný pokus na vedecké dokázanie reality masového vyhladzovania. Po oslobodení koncentracného tábora Majdanek v lete 1944, spolocná polsko-sovietska komisia vyprodukovala správu, ktorú sme s Carlom Mattognom našli v archívoch múzea Majdanku a publikovali v našej knihe KL Majdanek. Eine historische und technische Studie (Castle Hill Publisher, Hastings, 1998, kapitola V a VI). No polskí a sovietski vedci nehanebne podvádzali a uvádzali smiešne tvrdenia, potvrdzujúc, že pät pecí nového krematória v Majdanku, ktoré bolo uvedené do prevádzky len 6 mesiacov pred koncom tábora, mohlo za tú dobu spálit 600 tisíc tiel. Skutocný pocet bol asi 32-krát nižší. V roku 1945 polské úrady nariadili súdnoznalecké testovanie v Osviencime. V Krakowskej správe (text ktorej sa nachádza v anti-revizionistickej knihe Wahrheit und Auschwitz-Lüge, editori B. Bailer-Gailanda a W. Benz, Deuticke Verlag 1995), Poliaci tvrdili, že objavili stopy kyanidu vo vreciach s ludskými vlasmi, nájdenými v tábore. Ale aj keby to bolo pravdou (co je dnes nemožné urcit), nedokazuje to, že bol niekto splynovaný. Pocas vojny boli ludské vlasy používané na priemyselné úcely (napríklad na výstelku matracov), a v tomto prípade by nebolo neobvyklé ich pred použitím dezinfikovat. Ak sa uskutocnilo nejaké vražedné plynovanie, bolo by absurdné po vražde strihat vlasy, kedže Zyklon-B prilnieva k povrchu a ohrozil by tak robotníkov. Vlasy by museli byt strihané predtým, ako boli obete posielané do plynových komôr.

Prvým revizionistickým výskumníkom, ktorý seriózne skúmal technické aspekty otázky holokaustu, bol Robert Faurisson. Faurisson študoval techniku popráv, používanú v niektorých štátoch USA, kde sa tresty smrti vykonávali s kyselinou kyanovodíkovou (Kyselina kyanovodíková je taktiež aktívnou zložkou insekticídu Zyklon-B, ktorý mal podobu malých granúl, z ktorých sa plyn uvolnoval po kontakte so vzduchom). Poprava plynom je komplikovaným procesom. Musí sa prijat množstvo opatrení, a plynová komora musí byt hermeticky uzavrená, inak by sa poprava stala zahrávaním sa so smrtou zamestnancov väznice (to je jeden z dôvodov, preco takmer všetky štáty USA prestali používat túto metódu, používajúc namiesto toho smrtiacu injekciu). Faurisson, ktorý navštívil Osviencim a študoval plány krematórií, ktoré podla svedkov obsahovali plynové komory, sa cudoval, ako mohlo byt do 2000 ludí naraz zavraždených v týchto miestnostiach, ktoré nemohli byt hermeticky uzavreté a nemali žiadne zariadenia na prívod plynu. Faurisson prišiel k záveru, že akékolvek plynovanie Zyklonom-B v týchto miestnostiach by nielenže zabilo obete v plynovej komore, ale taktiež by zamorilo okolie, a že by nebolo možné odstránit mrtve telá z miestností hned po plynovaní, co tvrdili svedkovia (detailnejšie pozri Serge Thion, Verité historique ou verité politique?, La Vieille Taupe, Paris 1980).

b) Leuchterova správa

V roku 1985 bol v kanadskom Toronte súdený revizionistický aktivita Ernst Zündel, pôvodom z Nemecka, a odsúdený na 15 mesiacov väzenia na základe zákona, zakazujúceho "rozširovanie falošných informácií", kvôli predaju bookletu Richarda Harwooda "Did Six Million Really Die?" Zündelov obhajca Douglas Christie sa proti rozsudku odvolal, a druhé kolo procesu zacalo zaciatkom roku 1988 (O tomto procese existuje kniha, ktorá obsahuje nesmierne bohatstvo informácií o holokauste a revizionizme. Autorom je Barbara Kulaszka a titul je rovnaký ako Harwoodova brožúra, ktorá viedla k Zündelovým procesom - Did Six Million Really Die?, Samisdat Publishers, Toronto). Pocas priebehu procesu Zündel a Faurisson poverili amerického špecialistu na popravy, Freda Leuchtera, ktorý sám konštruoval plynové komory, aby zostavil správu o miestnostiach, oznacovaných ako plynové komory v Osviencime I, Osviencime-Birkenau a Majdanku. S malou skupinkou pomocníkov Leuchter koncom februára odletel do Polska. Po návrate napísal svoju správu, ktorá sa stala skutocným prelomom a iniciovala vedecké vítazstvo revizionistov (Fred Leuchter, An engineering report about the alleged execution gas chambers at Auschwitz, Birkenau and Majdanek, Poland, Samisdat Publishers, Toronto 1989). Tu sú jeho závery o Osviencime:

- "Plynové komory" boli skutocne miestnostami, oznacovanými v dokumentoch ako obycajné márnice. Kvôli ich technickej konštrukcii nemohli byt použité pri vražednom plynovaní.

- Kapacita krematórií by postacovala len na spálenie malej casti údajných obetí.

- Analýzy vzoriek zo stien "plynových komôr" nepreukázali žiadne významné množstvá zvyškov kyanidu. Analýzy však indikovali enormne vysoký obsah kyanidu vo vzorke, vzatej z dezinfekcnej komory v Birkenau (nikto netvrdí, že v tejto miestnosti boli plynované ludské bytosti).

Leuchterova správa nebola dokonalá. Kapitoly o konštrukcii "plynových komôr" obsahovali zopár serióznych nedostatkov (Leuchter napríklad mylne uvádzal, že v týchto miestnostiach nebol žiaden systém ventilácie, a precenil riziko explózie) a cast o kapacite krematórií nie je uspokojujúca, kedže Leuchter nebol kompetentný v tejto oblasti. No chemická cast, ktorá nebola nikdy vyvrátená, sa ukázala ako rozhodujúca.

c) Rudolfova správa

V roku 1993 nemecký chemik Germar Rudolf overil výsledky Leuchterovej správy v ovela detailnejšej štúdii, ktorá je do dnešného dna pravdepodobne najdôležitejším materiálom, aký kedy revizionisti vyprodukovali (Das Rudolf-Gutachten. Gutachten über die Bildung und Nachweisbarkeit von Cyanidverbindungen in den "Gaskammern" von Auschwitz, Cromwell Press, London 1993, updated version: Das Rudolf-Gutachten 2000, Castle Hill Publisher, Hastings 2000. Skrátená verzia tejto správy sa nachádza v Ernst Gauss, Grundlagen zur Zeitgeschichte, anglická verzia: Dissecting the Holocaust, Capshaw/Alabama 2000). Všetky pokusy vyvrátit túto správu boli neúspešné. Rudolf dokázal, že údajná hlavná plynová komora Tretej Ríše, komora v krematóriu II v Osviencime-Birkenau, kde podla ocitých svedkov bolo splynovaných niekolko sto tisíc Židov, neprišla nikdy do kontaktu s Zyklonom-B. Kyselina kyanovodíková formuje extrémne stabilný pigment (ferric-ferrocyanide) so železo obsahujúcimi kompotentami muriva. Tento pigment sa stráca rovnako pomaly ako murivo, co je dokázané dlhodobými, desatrocia trvajúcimi experimentami. Vysoké koncentrácie zvyškov kyanidu sa stále nachádzajú v dezinfekcných komorách v Birkenau, zatialco v údajnej plynovej komore v Kreme II (v Birkenau existovali štyri krematóriá, pomenované Krema II - V, ale všetky boli vyhodené do vzduchu koncom roku 1944, resp. zaciatkom roku 1945, Krema II je jediná, kde je "plynová komora" stále ciastocne dostupná) sa nenašli žiadna relevantná koncentrácia. To vedie k nevyhnutnému záveru, že na tomto mieste sa nemohlo uskutocnit žiadne plynovanie.

Další, nemenej kritický argument voci tvrdeniu o plynovaní je to, že otvory v povale "plynovej komory", skrz ktoré boli podla svedkov sypané granuly Zyklonu-B, v case údajného masového vraždenia neexistovali. Svedkovia rozprávajú o štyroch kruhových otvoroch, a dva otvory, ktoré teraz vidíme v povale majú nepravidelný tvar; ba co viac, spevnovacie tyce, vedúce skrz otvory ukazujú, že tieto otvory boli násilne vytvorené po vojne, aby vytvárali dojem otvorov pre vsypovanie Zyklonu-B. Jed teda nemohol byt do "plynovej komory" zavádzaný. To je taktiež nevyvrátitelne demonštrované v Rudolfovej správe.

d) Kapacita osviencimských krematórií

"Ako sa zbavit tela mojej obete?" je nocnou morou každého vraha. Ludské telo je tažké znicit, kedže obsahuje viac ako 60 percent vody. Príbehy "prežijúcich holokaust", ako napr. polského Židva Henryka Taubera, ktorý tvrdil, že v Osviencime mohli byt mrtvoly spálené bez paliva, sú absolútne nezmyselné, no historici holokaustu, ako napr. Jean-Claude Pressac, ktorý považuje Taubera za velmi dôveryhodného svedka, berú tento nezmysel vážne (Jean-Claude Pressac, Technique and Operation of the Gas Chambers, Beate Klarsfeld Foundation, New York 1989).

Velká medzera v technickom výskume holokaustu bola zaplnená Talianom Carlom Mattognom. V spolupráci s inžinierom Francom Deanom Mattogno napísal o osviencimských krematóriách obsiahlu štúdiu, ktorá je ovocím mnohorocného výskumu. Táto kniha sa objaví v taliancine v roku 2001 u vydavatelstva Edizioni di Ar, Padova, in 2001. Ale už v roku 1994 Mattogno a Deana publikovail clánok o tejto otázke vo vedeckej antológii Grundlagen zur Zeitgeschichte, na ktorú opakovane odkazujeme(anglická verzia: Dissecting the Holocaust, Capshaw/Alabama 2000). Mattogno a Deana sa zaoberali nasledujúcimi otázkami:

1) Maximálna kapacita osviencimských krematórií. Prvé krematórium bolo do prevádzky uvedené v roku 1941 v hlavnom tábore. Pretože jeho kapacita nepostacovala na spracovanie velkého poctu mrtvol (desattisiíce väznov podlahlo týfovej epidémii), v roku 1942 boli naplánované štyri velké krematóriá. Od marca 1943 boli v Birkenau, západné od hlavného tábora - Auschwitz I, spustené do prevádzky. Týchto pät krematórií nikdy nefungovalo simultánne; kvôli technickým problémom museli byt ustavicne zastavované, co samozrejme vysoko redukovalo ich kapacitu.

2) Uhlie, dovážané do krematórií. S výnimkou roku 1944 sú tieto dodávky takmer úplne zdokumentované, a kedže je známy objem uhlia, nutný na spálenie jedného tela, dá sa vypocítat maximálny pocet kremácií pre hocakú casovú periódu.

3)Fakt, že pät ohluvzdorných refrakcných tehlových múrov v kremacných peciach nebolo nikdy nahradených, co by bolo nutné po 2000 - 3000 kremáciách v jednej peci

Vezmúc do úvahy všetky tieto faktory, Mattogno a Deana došli k záveru, že kremacné pece nemohli strávit viac ako 162 tisíc tiel. To vcelku dobre zodpovedá Mattognovmu odhadu cca 150 tisíc obetí v Osviencime (kvôli medzerám v dokumentácii sa nedá urcit presný pocet).

Samozrejme, clovek musí posúdit možnost kremácií na otvorenom vzduchu. Takéto kremácie sa urcite uskutocnili v druhej polovici roku 1942 a zaciatkom roku 1943, ked v Osviencime zúril týfus a krematóriá v Birkenau ešte neboli uvedené do prevádzky. Ale kritickým obdobím je máj-jún 1944. V tom case sa uskutocnili obrovské deportácie madarských Židov do Osviencimu. Podla historikov holokaustu 180 - 410 tisíc z nich bolo v tomto období splynovaných a spálených v Birkenau (prvá cifra je uvádzaná Raulom Hilbergom, Die Vernichtung der europäischen Juden, Fischer Taschenbuch Verlag, Frankfurt a.M. 1997, s.1300, druhá cifra je uvádzaná francúzsko-židovským historikom Georgesom Wellersom, Le Monde Juif, October-December 1983, s. 153). Dokonca i ortodoxní historici, ktorí s rutinou zvelicujú kapacitu krematórií súhlasia, že v týchto by nebolo možné spopolnit tolko mrtvol, takže tvrdia, že väcšina z nich bola spálená vo velkých jamách (Filip Müller, svedok obzvlášt drahý týmto historikom, opisuje tieto jamy vo svojej knihe Sonderbehandlung, Verlag Steinhausen, Frankfurt a.M. 1979. Jeho podanie je plné technických nemožností). No od decembra 1943 bol Osviencim opakovane fotografovaný spojeneckými prieskumnými lietadlami. Niektoré z týchto fotografií spadajú do obdobia máj-jún 1944. Najdôležitejšia z nich pochádza z 31. mája. Ak môžeme verit oficiálnym císlam deportovaných madarských Židov, v ten den bolo privezených do Osviencimu 15 tisíc Židov a v predchádzajúcich dnoch bol priemer 13 tisíc denne. Žiadna z týchto udalostí, o ktorých rozpráva Müller a další ocití svedkovia, nie je na fotografii viditelná: nevidno rady väznov, cakajúcich pred krematóriom, žiadne gigantické šlahajúce ohne, žiadne kremacné jamy, žiadna dymom zahalená obloha. Táto fotografia, spolu s dalšími z rovnakého obdobia, sa dá nájst v dôležitej knihe Johna C. Balla "Air Photo Evidence" (Ball Resource Services, Delta/Canada 1992). Pocas tohto obdobia teda eexistovali žiadne velkoplošné kremácie na otvorenom vzduchu, a kedže krematória mohli prijat len zlomok údajných obetí, vyhladzovanie madarských Židov v Osviencime-Birkenau bolo radikálne nemožné zo samotných technických dôvodov - mimo faktu, že to protirecí dokumentom, ako budeme demonštrovat kapitole 13.

e) Dieselové plynové komory

V "cisto vyhladzovacích táboroch" Belzec, Treblinka a Sobibor neexistovali žiadne krematóriá a neudáva sa žiadne údajné použitie Zyklonu-B. Pocas pociatocného vývoja tvrdenia o holokauste boli štvácmi vykreslované všetky druhy predstavitelných popravovacích metód, ale všetky z nich - od "ponornej plošiny" Dr. Szendeho po "vlaky s nehaseným vápnom" Jana Karskeho a "vákuové komory" Vasilija Grossmana - zmizli v dejinách a boli nahradené dieselovými výfukovými plynmi, ktoré boli údajne produkované motormi znicených ruských tankov (alebo, podla alteratívnej verzie, ponoriek). - Vo štvrom, poslednom "cisto vyhladzovacom tábore", Chelmne, boli podla historikov holokaustu používané dieselovými motormi vybavené nákladné automobily, upravené ako pojazdné plynové komory. Ako demonštroval vo svojej excelentnej štúdii francúzsky automobilový konštruktér Pierre Marais, tieto nákladné automobily boli iba dalším vynálezom vojnovej propagandy (Les camions a gaz en question, Polemiques, Paris 1994). Vo všetkých štyroch "cisto vyhladzovacích táboroch" Nemci údajne pochovávali telá, len aby ich neskôr vyhrabali a spálili na otvorenom vzduchu.

Friedrich Berg, americký inžinier nemeckého pôvodu, analyzoval tvrdenie o dieselových splodinách z technického a toxikologického uhla pohladu (jeho clánok sa nachádza v Ernst Gauss, Grundlagen zur Zeitgeschichte, anglická verzia: Dissecting the Holocaust). Zatialco nie je nemožné zapit ludí s dieselovými výfukovými splodinami, ide o extrémne tažkopádnu a nedostatocnú metódu, pretože výfukové plyny sú len tažko vhodné ako vražedná zbran kvôli svojmu vysokému obsahu kyslíka a velmi malému obsahu oxidu uholného. Benzínový motor môže lahko vyprodukovat splodiny s obsahom 7 % a viac oxidu uholného, no dieselový motor nemôže dokonca ani vyprodukovat splodiny s obsahom oxidu uholného nad 1 percento. Iróniou je, že zavedenie dieselových výfukových plynov do komory naplnenej ludmi by iba predlžilo ich smrtelnú agóniu, pretože tieto plyny obsahujú približne 16 % kyslíka, co postacuje na prežitie. Namiesto zavedenia výfukového plynu mohli popravcovia jednoducho nechat svoje obete v preplnenej plynovej komore zadusit sa, kedže dostupný kyslík by bol vydýchaný pred zaciatkom úcinkovania oxidu uholného.

Otcom tvrdenia o dieselových plynoch bol, mimochodom, blázon menom Kurt Gerstein, ktorý udával 20-25 miliónov splynovaných obetí. Gerstein tvrdil, že v Belzeku videl 35-40 metrov vysoké kopy topánok a šiat a 28-32 väznov na meter štvorcový v plynovej komore (Andre Chelain, Faut-il fusiller Henri Roques?, Polemiques, Paris 1986). Existuje nie menej ako šest verzií Gersteinovej správy! - Tvrdenie o dieselových plynoch bolo evidentne neskôr prevzané technickými laikmi, ktorí si mysleli, že takéto výfukové plyny musia byt strašnou vražednou zbranou, hlavne kvôli zápachu. V skutocnoti by bol akýkolvek benzínový motor desatkrát úcinnejší. Historici holokaustu by sa bezpochyby zbavili tvrdenia o dieselových plynoch, ale je príliš neskoro, kedže toto tvrdenie sa teraz nachádza vo všetkých historických knihách.

f) Odstranovanie tiel v "cisto vyhladzovacích táboroch"

Spôsob, akým boli údajne odstranované telá obetí, detailne študoval dnes už zosnulý nemecký inžinier Arnulf Neumaier vo svojom clánku Der Treblinka-Holocaust (v: Ernst Gauss, Grundlagen zur Zeitgeschichte, anglická verzia: Dissecting the Holocaust). Neumaier predpokladal 875.000 obetí v Treblinke victims. Toto císlo bolo uvedené v Demjanjukovom procese v Jeruzaleme, aj ked sa Raul Hilberg skromne uspokojuje so 750 tisícmi a sovietsky Žid Vasilij Grossman sa v roku 1946 zmienuje o 3 miliónoch. Pre Belzec (600 tisíc údajne splynovaných), Sobibor (200-250 tisíc údajne splynovaných) a Chelmno (150-400 tisíc údajne zavraždených v dvoch alebo troch plynových nákladiakoch, podla toho, ktorému historikovi veríte), musia byt uvedené císla redukované, ale metóda odstranovania tiel, opisovaná v štandardnej literatúre bola rovnaká.

Spálenie 875 tisíc ciel na otvorenom vzduchu si vyžaduje prinajmenšom 200 kg dreva na jednu mrtvolu, to jest celkom 175 tisíc ton. To zodpovedá lesu dlhému 6,4 a širokému 1 km. V oblasti Treblinky neexistuje - a neexistoval - vyklcovaný terén zodpovedajúcej velkosti, a transport 175 tisíc ton dreva do tábora by bol urcite zaznamenaný v záznamoch nemeckých železníc, ak by malo byt drevo dopravené z iných oblastí.

875 tisíc tiel by zanechalo 2900 ton ludského popola a 1000 ton popola z dreva. Tento popol by obsahoval milióny nespálených kusov kostí, plus 20-30 miliónov zubov. Ak by Sovieti a Poliaci našli len zlomok týchto kostí, zubov a popola, okamžite by zvolali medzinárodnú komisiu expertov na dokázanie zvrátenosti svojich nemeckých nepriatelov, tak ako Nemci zvolali takúto komisiu v roku 1943 po náleze 4000 tiel polských dôstojníkov, ktorých v bieloruskom Katyne povraždili Sovieti. Ale to je presne to, co Sovieti a Poliaci nevykonalil. 1 a pol roka po obsadení oblasti Treblinky Cervenou armádou polské úrady stále tvrdili, že obete boli zabíjané parou (Nuremberg document PS-3311).

g) Skúmanie pozemného radaru

V októbri 1999 sa do Treblinky vydal mladý austrálsky inžinier Richard Krege, vybavený pozemným radarom, ktorý, medziiným, umožnuje detekovat prítomnost hrobov a dnes je používaný v archeológii a geológii. V auguste 2000 uskutocnil Krege druhý výlet do Polska, tentokrát doprevádzaný mnou. Pokracoval vo svojej práci v Treblinke a vykonal rovnaký výskum v Belzeku. V literatúre o holokauste sú miesta, kde sa údajne nachádzali gigantické masové hroby (ako si pamätáme, Nemci údajne pochovali svoje obete predtým, ako ich opät vykopali a spálili), presne oznacené, takže niet možnosti omylu. Kregeho záver je formálny: Obrovské masové hroby nikdy neexistovali. V Belzeku našiel znaky malého masového hrobu (nie v oblasti, oznacovanej historikmi holokaustu), co nie je prekvapujúce, kedže urcitý pocet väznov urcite v tábore, ktorý nemal krematórium, zomrel. Celé tvrdenie o Belzeku a Treblinke teda padá. Výsledok skúmania Richarda Kregeho bude publikovaný v roku 2001.

 

 


HOME