10

Oèití svedkovia

 

Štandardná práca Raula Hillberga o holokauste obsahuje tisícky odkazov na autorove zdroje. Zatialco Hilberg je schopný citovat nesmierne množstvo vojnových dokumentov, dosvedcujúcich perzekúciu európskych Židov - t.j. anti-židovské zákony, prijaté Nemeckom a jeho spojencami, a deportácie velkého množstva Židov do koncentracných táborov -, zopár strán, venovaných opisu plynovania je výlucne založené na tvrdeniach ocitých svedkov. Je to nevyhnutné, pretože ako už vieme, žiaden materiál ci dokumentárna evidencia existencie vyhladzovacích táborov a plynových komôr neexistuje.

Videli sme, že v bezprostrednom povojnovom období existovali vletky druhy tvrdení ocitých svedkov o masovom vraždení ohnom, parou a elektrinou, o plynových komorách v Dachau, Buchenwalde a Bergen-Belsene a o mydle, vyrábanom z tiel vraždených Židov. Obhajcovia tvrdenia o holokauste nenávidia, ked sa im pripomínajú tieto tvrdenia, pretože dokazujú úplnú nedôveryhodnost ocitých svedkov, predovšetkým Židov. Dva procesy, ktoré boli zorganizované, aby upriamili pozornost svetovej mienky opät raz na holokaust, sa nepodarili a spôsobili hodnovernosti židovských svedkov nesmiernu škodu. V USA bol súdený Frank Walus, továrenský robotník polského pôvodu na dôchodku potom, co ho arciklamár Simon Wiesenthal a jeho gang obvinil z pocetných zlocinom v nemeckom koncentracnom tábore. Nie menej ako jedenást židovských klamárov pod prísahou vypovedalo, že osobne videli Walusa neludsky mucit a zabíjat židovských väznov. Walus minul všetky svoje úspory a bol nútený sa zadlžit, aby mohol financovat svoju obhajobu. Nakoniec získal z Nemecka dokumenty, ktoré dokázali, že celú vojnu prežil ako polnohospodársky robotník na farme v Bavorsku. Obvinenie padlo a Walus bol oslobodený(Mark Weber, Simon Wiesenthal: Bogus Nazi Hunter, v: Journal of Historical Review, Volume 9, Nr. 4, Winter 1989/1990). John Demjanjuk, americký automobilový robotník ukrajinského pôvodu bol vydaný do Izraela pre údajné nevýslovné krutosti v tábore Treblinka pocas vojny (samozrejme, jeho vydanie bolo hrubým porušením základných právnych princípov, kedže štát Izrael pocas 2. svetovej vojny neexistoval). Na Demjanjukovom procese pät židovských klamárov prisahalo, že v Demjanjukovi poznávajú "Ivana Hrozného", ktorý odrezával prsia židovským ženám mecom, rozrezával bruchá tehotným židovkám a osobne zabil státisíce Židov výfukovým plynom z dieselového motora zniceného ruského tanku(Hans Peter Rullmann, Der Fall Demjanjuk, Verlag fuer ganzheitliche Forschung, Vioel/Germany 1987.).

No Demjanjuk nebol nikdy v Treblinke. Nakoniec bol oslobodený a mohol sa vrátit do USA.

Kedže revizionisti ukázali, že údajné plynovania v Osviencime sa z chemických a technických dôvodov nemohli odohrat, je v základe zbytocné diskutovat o tvrdeniach ocitých svedkov, na ktorých je založená celá lož o plynovej komore. Budem však prezentovat jeden obzvlášt významný prípad.

Po desatrocia sa žiaden advokát ci novinár neodvážil položit zopár luhárom, ktorí sa prezentovali ako "svedkovia plynových komôr" žiadne kritické otázky, a tak títo klamári mohli cestovat z jedného procesu a z jednej tlacovej konferencie na druhú bez obáv z odhalenia. Tento stav sa zmenil v roku 1985, na prvom Zündelovom procese v Toronte. Pôvodom slovenský Žid a bývalý osviencimský väzen Rudolf Vrba, univerzitný profesor biológie v Kanade, svedcil v prospech "The Holocaust Remembrance Association", ktorá zažalovala Zündela za šírenie falošných informácií. Vrba bol najlepším svedkom, ktorého mohli obrancovia tvrdenia o holokauste žiadat. Spolu so svojim slovenským druhom, Židom Alfredom Wetzlerom unikol z Osviencimu 7. apríla 1944 na Slovensko. V novembri toho istého roku bola v New Yorku publikovaná Vrbova a Wetzlerova správa, v ktorej je Osviencim oznacený ako vyhladzovacie centrum. O dvadsat rokov neskôr Vrba napísal o svojom pobyte v osviencimskom tábore knihu ((I cannot forgive, Bantam publishers, Toronto 1964). Na stranách 10-13 opisoval Himmlerovu návštevu v Osviencime-Birkenau v januári 1943. Nové krematórium, Krema II, podla neho bolo v ten den spustené do prevádzky a na jeho inaugurácii bolo splynovaných a spálených 3000 Židov, Himmler sledoval agóniu neštastných obetí skrz priezor v dverách plynovej komory (Ak by Vrba študoval dokumenty, vedel by, že prvé krematórium v Birkenau bolo spustené do prevádzky v marci 1943, a Himmler navštívil Osviencim-Birkenau poslednýkrát v júli 1942. Kedže miestnost v Kreme II, oznacovaná za plynovú komoru bola velká iba 210 metrov štvorcových, naplnit ju 3000 obetami by znamenalo, že 14 ludí stálo na jednom metri štvorcovom, co je nemožné). Zündelov advokát Douglas Christie nemilosrdne vypocúval luhára Vrbu v krížovom výsluchu:

Christie: Rád by som sa vás opýtal, ci ste naozaj mali na mysli, že ste ho skutocne videli prichádzat v januári 1943, alebo je to iba...

Vrba: V septembri 1943 alebo v januári?

Christie: No, kniha hovorí január.

Vrba: Nie, videl som ho v júli 1943 a potom raz v roku 1943 [sic!].

Christie: Ale tu sa hovorí o januári 1943.

Vrba: Potom je to chyba.

Christie: Chyba?

Vrba: Áno.

Christie: Ale pri tejto príležitosti ste ho videli prichádzat.

Vrba: Prvýkrát som ho videl prichádzat, pretože som bol tak blízko ako ste vy. (...) Podišiel o krok, aby bol slušný.

Christie: Uh-hm.

Vrba: Ale po druhýkrát som ho videl v aute, v rovnakom ako po prvýkrát. Viezol sa v ciernom Mercedese a bol dookola obklopený svojimi podriadenými, ktorí ho zvykli sprevádzat. Videl som ho z diallky asi 500 metrov a pocul som, že to bol on, ale neprišiel tentoraz ku mne, aby mi potriasol rukou a predstavil sa. Možno to bol on, možno iba jeho zástupca. Nemyslím si, že je to velký rozdiel.

Christie: A chcete povedat tomuto súdu, že ste skutocne videli Heinricha Himmlera nazerat cez dvere plynovej komory, je to tak?

Vrba: Nie, nepovedal som, že som bol prítomný, ked pozeral cez dvere plynovej komory, ale dal som dokopy tvrdenie, ktoré som niekolkokrát pocul od rôznych ludí, ktorí boli pri tom a povedali mi o tom. Boli tam mnohí zo Sonderkommanda a SS.

Christie: Ale vo vašej knihe píšete, že ste všetko videli, a nezmienujete sa o tom, že ste to poculi od iných ludí.

Vrba: V tomto špeciálnom prípade som povedal, co som pocul od iných.

(Záznam z prvého Zündelovho procesu v Toronte, 1985, s. 1244 ff.)

Niektorí z tých, ktorí nie sú oboznámení s detailami o tvrdení o holokauste tvrdia, že existuje "množstvo svedkov plynových komôr" a že nie je možné, aby všetci z nich klamali. To je chyba. Ked sa venujeme literatúre o holokauste, rýchlo zistíme, že v týchto knihách sa cituje len zopár svedkov. Jedným z nich je Vrba a další nie sú o nic lepší. Klúcovým svedkom je další slovenský Žid, Filip Müller, ktorého Raul Hilberg vo svojej knihe "The Destruction of the European Jews" cituje ako zdroj nie menej ako 20-krát. Vo svojom odpornom bestselleri (Sonderbehandlung, Verlag Steinhausen, Frankfurt a.M. 1979), Müller opisuje, ako jedol kolác v kyanidom saturovanej plynovej komore (okamžite by zomrel) a ako zvláštne komando, do ktorého patril, používalo vriaci tuk, tecúci z pálených tiel v "kremacných jamách" ako dalšie palivo: on a jeho spolupracovníci zbierali tento tuk a liali ho znovu na telá, aby urýchlili horenie! (s. 24/25; s. 207 ff)!

Hrozné obvinenie z industriálnej genocídy, vyslovované voci nemeckému národu od roku 1945 je takto založené na fantazírovaní zopár luhárov a podvodníkov ako Vrba a Müller - plus priznania bývalých SSmanov. Azda najdôležitejším pilierom tvrdenia o holokauste je priznanie Rudolfa Hössa, prvého z troch velitelov osviencimského tábora, ktoré je citované v každej ucebnici dejepisu v Západnom svete. Ale Höss vypovedal o veciach, ktoré neboli pravdivé. Priznal sa napríklad k splynovaniu 2,5 milióna ludí, s celkovým poctom mrtvych 3 milióny, do konca novembra 1943. To je viac ako dvojnásobný pocet väznov privedených do Osviencimu pocas celej doby jeho existencie, co teraz pripúštajú dokonca i ortodoxní historici. Höss svojim vyšetrovatelom taktiež uviedol, že v júni 1941 navštívil Belzec a Treblinku, aj ked v tom case neexistoval žiaden z týchto táborov, a zmienil sa o vyhladzovacom tábore "Wolzek", o ktorom odvtedy nikto nepocul (Nuremberg document PS-3868). V roku 1983 anglický autor Rupert Butler vo svojej knihe Legions of Death (Arrow Books, London, p. 235 ff.) opísal, ako bolo Hössovo svedectvo vynútené britským tímom špecialistov na mucenie pod vedením židovského seržanta Bernarda Clarka v marci 1946: Höss, ktorý bol zatknutý v úkryte na farme v severnom Nemecku, bol zúrivo bitý a držaný bez spánku tri dni, než sa nakoniec poddal a podpísal priznanie, ktoré prenho napísai jeho mucitelia - v anglickom jazyku, ktorému Höss nerozumel!

Zatialco fyzické mucenie nemeckých zajatcov bolo v bezprostrednom období po vojne vcelku bežné, súdy v Spolkovej republike Nemecko sa uchýlili k dômyselnejšej stratégii na získanie požadovaných priznaní "nacistických vojnových zlocincov". Pocetné procesy s takýmito "zlocincami", ktorí boli obycajne obvinení z vraždenia Židov, hrali dôležitú úlohu v reedukácii nemeckého ludu. Neustále "dokazujúc" ohavnost národno-socialistického systému nemecká "demokracia", ktorá trpela defektom, že bola zavedená výlucne ako výsledok nemeckej porážky v 2. svetovej vojne, legitimizovala svoju vlastnú existenciu. Pocas doslova každého z týchto procesov boli do súdnych siení privádzané triedy školákov, aby boli naplnané hanbou za zlociny svojich otcov, a na znicenie ich národnej pýchy a sebaúcty. Procesy takto pomáhali vytvorit akceptovanie politiky nemeckého bábkového režimu, ktorý nemecké záujmy úplne podriadil záujmom amerických okupantov.

Procesy boli vedené podla rovnakej schémy. Predtým, ako zacali, obvinení boli médiami opisovaní ako beštie v ludskej koži. Nebola potrebná žiadna materiálna ci dokumentárna evidencia ich zlocinov, kedže boli ocití svedkovia. Títo svedkovia mohli klamat tak ako chceli (na súdnom procese v Aschaffenburgu svedok povedal súdu, že SS organizovali medzi plynovaniami v Birkenau bicyklové preteky), nikdy neriskovali obvinenie z krivej prísahy, a vedeli, že obhajcovia sa ich nebudú pýtat žiadne otázky, pretože by boli prenasledovaní médiami za opätovné mucenie obetí holokaustu. Za týchto podmienok bolo pre obvineného jedinou šancou na znížený trest vyhnút sa akejkolvek diskusii o existencii plynových komôr a masového vyhladzovania, zatialco popierat osobnú zodpovednost, vinit za všetko mrtvych, nezvestných alebo už odsúdených. Každý na "procese s vojnovými zlocincami", kto spochybnoval oficiálne tvrdenie o "holokauste", sa nachádzal v beznádejnej situácii. Nikto mu neveril a jeho "neoblomnost" mu len priniesla tvrdší trest. Takto sa získavali priznania a vytvárali dôkazy o holokauste! (citované z: Wilhelm Staeglich, Der Auschwitz Mythos, Grabert Verlag, Tübingen 1979, a clánok Manfreda Koehlera o hodnote výpovedí a priznaní o holokauste v: Ernst Gauss, Grundlagen zur Zeitgeschichte, Grabert Verlag, Tübingen 1994, anglická verzia: Dissecting the Holocaust, Theses and Dissertation Press, Capshaw/Alabama 2000.)

 


HOME