11

Neviditelný slon

 

V roku 1976 Arthur Butz, univerzitný profesor elektrického inžinierstva, napísal knihu "The Hoax of the Twentieth Century" ("Podvod 20. storocia"), ktorá je ešte stále revizionistickou klasikou. Butz si položil otázku, ci Spojenci, Vatikán a Medzinárodný výbor Cerveného Kríža mohol dlhší cas viediet o masovom vyhladzovaní v krajinách, kontrolovaných Nemeckom. Jeho odpoved nenechala miesto pre žiadne pochybnosti: Takéto nieco je striktne nemožné. Niekolko historikov holokaustu - Martin Gilbert, Walter Lacqueur, David Wyman, Richard Breitman a další - pokladali rovnakú otázku a ponúkali rovnakú odpoved. Zrekapitulujme si, preco masové vraždy v Osviencime, ktorý bol najväcším nemeckým koncentracným táborom, a podla oficiálneho tvrdenia o holokauste vedúcim vyhladzovacím centrom, nemohli byt dlho tajomstvom:

- Dva farmárske domy, ktoré údajne slúžili ako plynové komory predtým, ako boli spustené do prevádzky štyri krematóriá v Birkenau, boli v oblasti tábora; krematóriá boli v samotnom tábore a obkolesené ostnatým drôtom, takže každodenne by tisíce väznov boli svedkami vykonávanej masakry (podla legendy SS-man vyšiel na strechu "plynovej komory" - v skutocnosti márnice - a vhodil granulky Zyklonu-B skrz štyri kruhové otvory v streche. Ako sme už predtým podciarkli, tieto otvory nikdy neexistovali.)

- Osviencim bol akoby súostrovie s okolo 40 podtábormi, kde boli väzni posielaní podla potreby predtým, než boli vrátení do hlavného tábora. Kedže väzni a slobodní robotníci pracovali bok pri boku, tento systém garantoval neustály prúd informácií po celej osviencimskej oblasti.

- Dokonca i v Birkenau, údajnom epicentre holokaustu, boli civilní robotníci zapojení do všetkých druhov cinnosti. Prinajmenšom 12 spolocností sa podielalo na konštrukcii krematórií (Pressac, Les crematoires d'Auschwitz, p. 56).

- Osviencim bol skutocne velkým priemyselným komplexom, kde IG Farben, jedna z najväcších nemeckých spolocností, ako aj dalších cca 170 firiem mali svojich zástupcov ((Raul Hilberg, Die Vernichtung der europaeischen Juden, Fischer Taschenbuch, Frankfurt 1997, s. 992 ff.). Osviencim bol velmi dôležitý pre nemecký vojnový priemysel, kedže v Monowitz - východnej casti osviencimského komplexu - sa vyrábala Buna (syntetický kaucuk, materiál na výrobu pneumatík).

- Ako sme už skôr videli, väzni boli ustavicne premiestnovaní z Osviencimu do iných táborov. Len v období jún - október 1944 bolo 23 tisíc, prevažne židovských väzenkých preložených z Osviencimu do Stutthofu pri Danzigu (Archiwum Muzeum Stutthof, I-IIB-8, p. 1; Jürgen Graf und Carlo Mattogno, Das Konzentrationslager Stutthof und seine Funktion in der nationalsozialistischen Judenpolitik, Castle Hill Publisher, Hastings 1999). Kedže údajné zavraždenie 180-410 tisíc madarských Židov sa údajne odohralo v máji až júli uvedeného roku, väcšina väznov, preložených do Stutthofu by bola svedkami tohto strašného zlocinu.

- Mnoho väznov bolo z Osviencimu prepustených. S Carlom Mattognom sme našli dokumentárnu evidenciu o prepustení cca 360 prevažne polských väznov, ktorý boli odsúdení k 49 dnom prevýchovy prácou pre porušenie svojej pracovnej zmluvy (Tsentr chranjenia istoriko-dokumentalnich Kollektsii, Moscow, 502-1-436). Všetci boli prepustení v júni a júli 1944 (t. j. pocas údajného vyhladzovania madarských Židov), co znamená, že konecný pocet prepustených musel byt omnoho vyšší. Takže hlúpi nacisti, ktorí sa velmi snažili znicit dôkazy o svojich krutostiach, to všetko zbabrali neustálym prepúštaním svedkov genocídy!

Židovský historik holokaustu Martin Gilbert píše:

"Mená a geografická poloha vyhladzovacích táborov Chelmno, Treblinka, Sobibor a Belzec boli v spojeneckých krajinách známe prinajmenšom od leta 1942. Na druhej strane tajomstvo plynových komôr v Osviencime-Birkenau ostávalo ukryté od prvého májového týždna 1942, ked boli uvedené do prevádzky, do tretieho júnového týždna 1944." (Auschwitz und die Alliierten, Verlag C.H. Beck, 1983, s. 398).

Faktom je, že vlády Spojencov nekonali tak, akoby vedeli nieco o "vyhladzovacích táboroch" v Osviencime ci niekde inde. V auguste 1943 Cordell Hall, americký štátny sekretár inštruoval amerického velvyslanca v Moskve, aby zo spolocnej Spojeneckej deklarácie o "nemeckých zlocinoch v Polsku" vymazal akúkolvek zmienku o plynových komorách, kedže neexistoval žiaden dôkaz ich existencie (Foreign Relations of the U.S., Diplomatic Papers, Washington 1963). Po decembri 1943 bol Osviencim pravidelne fotografovaný spojeneckým prieskumným letectvom. Ak by fotografie odhalili dôkaz masového vyhladzovania, jediná železnicná dráha, stále spájajúca Osviencim s Madarskom by bola celkom iste znicená, len co zacala deportácia madarských Židov na jar 1944. Ale nielen Spojenci nepohli prstom na záchranu Židov pred ich osudom. Vatikán mlcal, a rovnako tak Medzinárodný Cervený Kríž. V septembri 1944 delegácii Cerveného Kríža bolo umožnené navštívit Osviencim. V svojej následnej správe delegáti uviedli, že poculi chýry o plynovej komore, ale samotní väzni nepotvrdili tieto chýry (Comite international de la Croix Rouge, L'Activite du CICR en faveur des civils detenus dans les camps de concentration en Allemagne, Geneva 1948, s. 92).

Sme teda konfrontovaní s nasledujúcimi nevyhnutnými faktami:

1) Nebolo možné zakryt pred svetom masové vraždenie v Osviencime.

2) Svet nevedel nic o masovom vraždení v Osviencime až do júna 1944, a dokonca i potom nikto nekonal tak, akoby tieto tvrdenia boli pravdivé.

Zatialco židovské organizácie dnes otvorene obvinujú celý krestanský svet z tichého súhlasu s vyhladzovaním židovského ludu, další záver, ktorý sa zdá ovela logickejší, najlepšie vyjadril Arthur Butz: "V mojej cele nevidím žiadneho slona. Ak by bol v mojej cele slon, urcite by som ho videl. V mojej cele preto nie je žiaden slon." (Context and perspectives in the holocaust controversy, Journal of Historical Review, Winter 1982.)


HOME