24. mája 1995 fanaticky pro-židovské berlínske noviny Die Tageszeitung, uvádzajúc, že múzeum holokaustu Yad Vashem v Jeruzaleme bolo sionistami plánované už v roku 1942, vyjadrili údiv nad faktom, že sa takýto krok podnikov už v case, kedy väcšina z budúcich obetí bola ešte stále nažive (s. 12). Faktom je, že císlo 6 miliónov bolo opakovane spomínané prominentnými Židmi dávno pred koncom vojny. V decembri 1944, pred oslobodením Osviencimu, sovietsky židovský propagandista Ilja Ehrenburg (ktorý pravidelne povzbudzoval vojakov Cervenej armády k zabíjaniu nemeckých civilistov a znásilneniam nemeckých žien) napísal: "Spýtajte sa hocakého nemeckého väzna, preco jeho spoluobcania vyhladili šest miliónov nevinných ludí, a jednoducho odpovie: 'Nuž, boli to Židia.'" ("Pamätaj, pamätaj, pamätaj,", Sovietske vojnové správy, 22. decembra 1944, s. 4, 5.) 31. mája další židovský propagandista, slovenský rabín Dov Weissmandel, uviedol v liste: "Do dnešného dna bolo vyhladených šestkrát milión európskych a ruských Židov (Lucy Dawidowicz, A Holocaust Reader, Behrmann House, New York 1976, s. 327.) Tretí židovský propagandista, Nahum Goldmann, ktorý sa neskôr stal prezidentom The Jewish World Congress (Svetového židovského kongresu), už v máji 1942 predpovedal, na recepcii v Baltimore Hotel v New Yorku, že z 8 miliónov Židov, žijúcich v nemeckej sfére vplyvu, bude na konci vojny nažive 2 alebo 3 milióny (Martin Gilbert, Auschwitz und die Alliierten, Verlag C.H. Beck, Munich 1982, s. 44.) Ale v tom case sa holokaust údajne iba zacínal, tak ako mohol Goldmann poznat budúci pocet obetí?

Náš údiv zacína naberat na rozmeroch, ked sa zacítame do clánku z 31. októbra 1919 (!!!) v amerických židovských novinách The American Hebrew, ktoré opisujú "holokaust" "šiestich miliónov židovských mužov, žien a detí", údajne prebiehajúci v nejakej nešpecifikovanej oblasti vo východnej Európe. Pocet šiestich miliónov sa objavuje nie menej ako sedemkrát. Šest je posvätné císlo judaizmu a údajný pocet obetí holokaustu je pravdepdobne odvodený z Talmudu.

Aby došli k požadovanému císlu šiestich (alebo skoro šiestich) miliónov obetí holokaustu, súdni historici sa zamotávajú do všetkých druhov bezocivej manipulácie. Najlepším príkladom poskytuje kniha, publikovaná v roku 1991 kolektívom autorov pod vedením Wolfganga Benza, profesionálneho pro-židovského propagandistu z Nemecka (Dimension des Völkermords, Verlag R. Oldenbourg, 1991). Ako poukázal Germar Rudolf v clánku v antológii Grundlagen zur Zeitgeschichte (anglická verzia: Dissecting the Holocaust), Benz a jeho tím sú zodpovední za nasledujúce manipulácie:

- Dvojité zarátavanie Židov, vyplývajúce zo zmien územných teritórií pocas 2. svetovej vojny. Napríklad Židia z rumunských teritórií, docasne pripojených k Madarsku, ktorí naozaj alebo údajne vo vojne zomreli, sú zarátaní dvakrát.

- Obete sovietskych cistiek a deportácií sú potichu pridané k nemeckej strane súvahy.

- Pocet polských Židov v roku 1939 je zvelicený o cca 700 tisíc.

- Najhoršie zo všetkého, Benz a jeho tím konajú tak, akoby sa neuskutocnila žiadna židovská emigrácia. Každý Žid, ktorý po vojne nežil na rovnakom mieste ako predtým, je jednoducho považovaný za zavraždeného! Analógia, demonštrujúca imbecilitu tohto druhu argumentu, je nasledovná: Krátko predtým, než sa Alžírsko stalo nezávislým, žilo v tejto krajine okolo 1 milióna Francúzov. O nejaký cas neskôr ich zostalo okolo 100 tisíc, takže alžírski bojovníci za slobodu museli povraždit 900 tisíc Francúzov! V skutocnosti je prípad Polska, demograficky klúcovej krajiny, ovela komplikovanejší než prípad Alžírska, pretože alžírske hranice sa po získaní nezávislosti nemenili, kým Polsko sa po vojne posunulo na Západ. Východná cast, kde boli Židia obzvlášt pocetní, bola pripojená k Sovietskemu Zväzu, zatialco Polsko získalo velké nemecké teritóriá, kde dokonca aj pred rokom 1939 žilo iba zopár Židov.

Na rozdiel od podvodníka Benza nemecko-americký revizionista Walter Sanning venoval židovskej emigrácii zaslúženú pozornost. Sanningova velmi dôležitá kniha "The Dissolution of Eastern European Jewry" (Institute for Historical Review, Costa Mesa 1983) je takmer výlucne založená na židovských a spojeneckých zdrojoch. Sanning presvedcivo dokazuje, že okolo 1,5 milióna európskych Židov emigrovalo po vojne do Palestíny, USA a dalších neeurópskych krajín. Týchto 1,5 milióna však stále nerieši štatistický problém. Riešenie hádanky sa nachádza v Sovietskom Zväze. Podla scítania zo 17. januára 1939 mal Sovietsky Zväz krátko pred vypuknutím 2. svetovej vojny 3,02 milióna Židov. Je pravdou, že prvý povojnový cenzus v roku 1959 ukázal iba 2,267 milióna, ale kedže každý sovietsky obcan mohol uviest ním preferovanú národnost, mnoho asimilovaných Židov sa jednoducho nazývalo Rusmi (ba co viac, nemôže byt vylúcené, že sovietska vláda zámerne falšovala výsledky kvôli podpore tvrdenia o holokauste). 1. júla 1990, dlho po zaciatku hromadnej židovskej emigrácie na Západ, sionistický New York Post, odkazujúc na izraelských špecialistov, hovoril o viac ako 5 miliónoch sovietskych Židov. Vo svetle faktu, že prirodzený prírastok tejto populacnej skupiny nebol kvôli emigrácii a nízkej miere pôrodnosti možný, musíme pripustit, že v roku 1945 žilo v ZSSR do 6 miliónov Židov.

Co sa stalo? V roku 1939, po vypuknutí nemecko-polskej vojny, obrovská záplava polských Židov sa presunula zo Západu na Východ. V roku 1941, ked Nemci napadli Rusko (ako dokazuje ruský vojenský špecialista Viktor Suvorov a pocetní další autori, išlo o preventívny útok, kedže Stalin, ktorý plánoval napadnút Nemecko v rovnakom roku, umiestnil blízko hraníc obrovské množstvo vojakov a tažkých zbraní), velká cast sovietskeho Židovstva bola evakuovaná a nikdy sa nedostala pod nemeckú kontrolu. Podla Raula Hilberga okolo 40 percent Židov bolo presunutých z oblastí neskôr dobytých nemeckým Wehrmachtom na Východ. Sanning sa zmienuje o ovela vyššej miere evakuácie, 80 percent, ale kedže jeho hlavným zdrojom je nezodpovedný sovietsky židovský propagandista David Bergelson, toto císlo je urcite príliš vysoké.

Velká cast polského Židovstva teda strávila vojnu v ZSSR. Britsko-americká komisia vo februári 1946 jednako tvrdila, že v Polsku stále žilo 800 tisíc Židov (Keesings Archiv der Gegenwart, 16./17. Jahrgang, Rheinisch-Westfaelisches Verlagskantor, Essen 1948, s. 651, správa z 15. Februára). Samozrejme, mnohí z nich boli Židia, ktorí sa vrátili po vojne z Ruska. Následne väcšina polských Židov opustila svoju krajinu a emigrovala do Palestíny, USA a iných krajín.

Sanning dochádza k záveru, že v 2. svetovej vojne zahynulo okolo 1,3 milióna Židov, ale že menej ako polovica, približne pol milióna, zomrelo následkom nemeckých represií; zvyšok bol zabitý v boji alebo zahynul pocas sovietskych deportácií. Je bez debaty, že tieto císla predstavujú odhady, kedže presný pocet je nemožné urcit. Ale Sanningove závery sú potvrdené švédskym špecialistom, profesorom Carlom Nordlingom. Nordling študoval osud prvých 722 židovských osobností, o ktorých sa zmienuje Encyclopaedia Judaica, ktorí v roku 1939 žili v krajinách, neskôr dobytými alebo kontrolovanými Nemcami. Z týchto 722 osôb 44 percent emigrovalo alebo utieklo z nemeckej sféry vplyvu pred koncom roku 1941, 13 % zomrelo, 35 % ostalo nedotknutých deportáciami alebo internovaním, a zvyšných 8 % bolo deportovaných alebo internovaných, ale vojnu prežili (Revue d'Histoire revisionniste, Nr. 2, 1990, s. 50 ff.) Ak predpokladáme, že v krajinách docasne kontrolovanými Nemeckom žilo 4,5 milióna Židov (co je štedrý odhad; Sanning odhaduje, že tento pocet nemôže presiahnut 3,5 milióna), a ak dalej predpokladáme mieru úmrtnosti 13 % ako výsledok Nordlingovho štatistického skúmania, znamená to, že následkom nemeckej politiky zahynulo 600 tisíc Židov.

Kedže pocty úmrti vo väcšine koncentracných táboroch sú dost dobre zdokumentované, a kedže percento židovských väznov je približne známe pokial ide o všetky tábory, môžeme s urcitým stupnom presnosti urcit pocet Židov, ktorí zomreli v táboroch. Mohol tažko presiahnut pocet 350 tisíc. Aj keby sme predpokladali, že Nemci zastrelili niekolko sto tisíc Židov v Sovietskom Zväze, a ak zvážime vysokú mieru úmrtnosti v getách plus vysoký pocet židovských obetí pocas evakuácie východných koncentracných táborov v posledných mesiacoch vojny, je obtiažne si predstavit, aby mohli straty židovskej populácie v nemeckej sfére vplyvu presiahnut 1 milión - co znamená, že císlo 6 miliónov je prinajmenšom šestkrát vyššie. Na druhej strane, ak je Sanningov odhad 500 tisíc správny, bola by táto cifra dvanástkrát vyššia.

Krátka správa, publikovaná 24. novembra 1978 v State Time (Baton Rouge, Louisiana), vysvetluje ovela živšie, než akákolvek populacná štatistika, osud "zmiznutých" Židov:

"Steinbergovci kedysi žili v malej židovskej dedine v Polsku. To bolo pred Hitlerovými tábormi smrti. Dnes viac ako 200 prežijúcich a potomkov prežijúcich sa zhromaždilo na špeciálnej štvordnovej oslave, ktorá zacala v Den vdakyvzdania. Vo štvrtok prišli príbuzní z Kanady, Francúzska, Anglicka, Argentíny, Kolumbie, Izraela a z prinajmenšom 13 miest z USA. 'Je to nádherné', hovorí Iris Krasnow z Chicaga. 'Je tu pät generácií - od trojmesacných po 85-rocných. Ludia kricia a bavia sa. Je to skoro ako zjednotenie utecencov pocas 2. svetovej vojny.'"